Na ceste k oltáru VII. – Týmto prsteňom si Ťa beriem za muža…

Prstienky sú doma. Obrúčky – symbol uzavretého kruhu, nekonečna, bezpečia. Symbol nezničiteľnej lásky. Tešila som sa na ne ako malé dieťa. A máme ich a sú, pre nás, dokonalé. Stojí za nimi samostatný príbeh, ich tvorby, nápad, symbol za ním. Stojí za ním aj trochu trápenia a žmýkanie peňaženky, ale sú naše a sú ozajstné… už ich len nastoknúť na prst.

Keď prišla na radu úloha vybrať si obrúčky, tápali sme. Navštívili sme zopár zlatníctiev, boli sme na výstavách, internet bol verný kamarát. Inšpirácií na Pintereste bolo viac ako na svadobné šaty. Ja som chcela jednoduchú klasiku a Marcel chcel niečo originálne. Obyčajné zlatníctva nás neoslovili a tak sme sa začali obzerať po šperkároch, ktorí by nám pretvorili nápad na realitu.

Prvotnou ideou bolo, že si ich vyrobíme sami dvaja. Takéto kurzy sú celkom na rozmachu a spočiatku to vyzeralo, že presne touto cestou pôjdeme. Ale Marcelova predstava bola tak špecifická a komplikovaná, že by sa nám to akýmto spôsobom zrejme nepodarilo vybaviť. Ukázalo sa, že nie len ja som náročná nevesta, ale aj z Marcela sa stáva náročný ženích. Tešilo ma, že si vie povedať, čo chce a čo nie. Aj keď niekedy mi svojou nerozhodnosťou a vymýšľaním už vedel liezť aj na nervy. Ale tak to zrejme mal aj on so mnou ťažké, keď som vymýšľala ohľadom mnohých iných vecí.  Rovnováha musí byť.

Konečný nápad sa začal tvoriť až po tom ako sme spoznali Hany. Jej projekt Autorský šperk s príbehom ma hneď oslovil, a keď mi kolegynka Zuzka ukázala obrúčky, ktoré si dali spraviť oni, hneď som jej volala. Nasledovalo niekoľko stretnutí, keď sme hľadali, čo bude to pravé, merali a dumali a Marcel prišiel so svojím návrhom na jeho obrúčku.

Pamätáte si na to, ako ma Marcel požiadal o ruku? Možno som to nespomínala v blogu tu (teda neviem si spomenúť), ale prečítať si to môžete na portáli Mojasvadba.sk. V skratke – IT-čkár v ňom sa nezaprel vtedy a nezaprel sa ani teraz. Vymyslel si, že jeho obrúčka bude v sebe skrývať kód. Nie hocijaký, ale rovno taký, ktorý bude prezrádzať nositeľovi, teda jemu, koľko rokov sme spolu. Hm, poviete si, a to ako? No skúsim vám to vysvetliť tak, aby ste nedostali migrénu ako ja, keď mi to ozrejmoval.

Ak ste niekedy mali niečo dočinenia s programovaním, tak možno viete, že počítače hovoria tzv. binárnym kódom, v ktorom súbor znakov cieľovej množiny zobrazenia pozostáva iba z dvoch rôznych znakov, napríklad z 0 a 1. V Marcelovom prípade sa tieto jednotky a nuly preniesli na prsteň v podobe prázdnych a plných štvorčekov. A každý jeden riadok predstavuje jedno číslo… spolu sa mu podarilo do tejto obrúčky skryť okolo 63 čísel… no už je späť tá migréna, ak to skrátim 🙂

Keď si pozriete obrázok, tak vám to zrejme bude dávať väčší zmysel. Symbolika za týmto komplikovaným prsteňom je viac ako romantická. Marcel si chce každý rok obrúčku pootočiť na daný počet rokov, koľko spolu budeme (t že sa mu bude obrúčka mimovoľne otáčať už akosi nechcel pochopiť). Ako symbol diamantov svadby, na miesto čísla 60 sa na obrúčke nachádza jeden čierny briliant.

V porovnaní s tou jeho, moja obrúčka sa akosi stráca. Ozaj som zvolila jednoduchosť a symboliku. Tri kamienky za tri spoločné doterajšie roky. Minimalistická, pekná a ladiaca aj k snubáku:)

Týmto sa chcem Hany poďakovať za jej trpezlivosť s nami a za precíznu prácu, ústretový prístup a vzdať hold jej talentu. Určite si jej šperky pozrite! A tu už len zopár foto ako vznikali:) foto na prstoch z dňa D doplním následne 😉

Pridaj komentár