Na ceste k oltáru VIII – Lúčenie so slobodou

Jeden špeciálny deň, ktorý pred žiadnou svadbou nemôže chýbať je deň venovaný iba neveste a jej priateľkám (a naopak ženíchovi a jeho priateľom). A prišlo aj na mňa!

Neviem, či vy ste o svojej rozlúčke rozmýšľali dopredu, či ste ju mali vysnívanú alebo ste to nechávali na „náhodu“. U mňa to bolo tak i onak. Niekoľko som ich už zažila. Niekoľko som ich organizovala a verím, že ešte niekoľko aj budem. No ale moja predstava sa pri tom pekne formovala. A hoci to bolo zrejme inak ako som si kedysi predstavovala, bolo to dokonalé.

Družičky – nedružičky

Skôr ako sa rozpíšem o samotnej rozlúčke, chcela by som pár slovami spomenúť moje družičky, ktorým som plánovala venovať jeden celý blog… Nevravím, že nevenujem, ale teraz mi to príde vhodné napísať. Keď som si ich začala spisovať alebo nad nimi rozmýšľať, zoznam začínal byť pridlhý. Mám šťastie, že som obklopená samými úžasnými ženami. Niektoré sú v mojom živote roky, niektoré kratšie a aj tak ich mám najradšej na svete. Bolo mi jasné, že 20 družičiek je hlúposť a tak som na to išla inak a za družičky som si vybrala len rodinu – tú pokrvnú aj nepokrvnú. Sestra, najbližšia sesternica a tri najlepšie kamarátky, ktoré sú mi ako sestry a vždy, pokiaľ mi až pamäť siaha, stáli pri mne. Štyri z nich sú už maminy štyroch krásnych chlapcov a keďže bolo pre mňa veľmi dôležité, aby ony boli na stopercent so mnou, prispôsobila som tomu aj moju predstavu o rozlúčke.

moje krásne družičky

Keď prišlo na to, ktorej z mojich družičiek organizáciu rozlúčky zveriť, mala som jasno. Vybrala som si Luciu… Ale nebolo to iba preto, že som usúdila, že bude mať viac času ako ostatné už maminy. S Luciou sme si ako sestry ozaj dlhú dobu. Jej rodičia aj sestra Katka mi vždy boli ako druhá rodina. A tých párty, čo sme spolu zažili bolo až-až. A hoci Lucka nežije na Slovensku aj tak sa na to dala a myslela ozaj na každý detail:)

No a ako som spomínala, v mojom živote je z rôznych životných období mnoho skvelých žien, ktoré mi prirástli k srdcu a s ktorými som chcela zažiť poriadny žúr. A radšej ako veľa malých posedení s mnohými skupinkami, rozhodla som sa, že ich chcem mať všetky pokope, čo sa ukázalo ako skvelý nápad, hoci vás to možno vydesí – zozbieralo sa ich skoro 30:) Pre niekoho malá svadba, pre mňa žúr! Go big or go home – tak nejako sa to hovorí?

Moja operácia očí trochu ovplyvnila pôvodný termín a tak sa stalo, že nie všetky dievčatá mohli prísť, ale bola som až prekvapená, že sa podarilo zladiť toľko ľudí na jeden termín (vraj aj celkom bez problémov). Jediné info, ktoré som mala dopredu bolo čas a miesto kam som sa mala dostaviť a to, že si mám obliecť biele šaty (ak sledujete Instastories viete čo to bol za boj ich nájsť:).

Putovná výbava

V ten deň som si dovolila zbehnúť aj do môjho obľúbeného salónu na zapletanie vlasov a make-up. Bolo to prvé maľovanie po operácii a tak som to radšej nechala na profíkov. Okrem toho, že som ráno strávila prípravami jednej svadby, poobedie som si poriadne vychutnala pre seba a tešila sa na večer. V daný čas som dorazila do mesta na byt jednej z kamarátok. A tam boli… všetky moje krásne ženy:) Neviem opísať ten pocit, ja milujem prekvapenia a hoci som vedela čo a koho čakať aj tak sa dostavil ten pocit, keď ostanete úplne zaskočení, dojatí a nadšení. Nevedela som kam skôr pozerať, koho skôr pozdraviť. Buchlo šampanské a zahrnuli ma pusy a objatia:)

Potom nasledovalo zničenie môjho ťažko nájdeného outfitu, ale to k rozlúčke patrí a tak to má byť… hlavne keď u nás putujú isté putovné doplnky, ktoré na sebe malo už 6 neviest. Začalo to všetko úplne prvou svadbou, ktorú som organizovala a teda aj úplne prvou rozlúčkou, ktorá mi pripadla na starosti. Pri tejto príležitosti som učila závoj, ktorý môžete vidieť na fotkách a reťaz Bride to bling je takisto z tejto prvej svadby a koluje pomedzi nás! Tradície sú na to, aby sa zachovávali, no nie?

putovný závoj ešte z roku 2012 musí byť

nechýbali ani odznaky pre všetky účastné aj pre mňa

a táto, hm, nazvime ju unikátna reťaz

Nabitý program

Čo dodať, potom šlo už všetko tak ako to na rozlúčkach chodí… Hry, prípitky, rozhovory, ďalšie hry a darčeky. Bolo to neskutočne krásne…Príbehy, spoločné zážitky, spomienky. A fotky. Na tie nemôžem zabudnúť. Rozhodla som sa, že jednoznačne chcem mať na túto chvíľu pekné spomienky a tak som sa dohodla s fotografkou Evkou, a tá nám urobila všetky tieto krásne fotky:)

Striptíz ma našťastie nečakal, zato zábavy bolo kopa. Aj neskôr v meste, kam sme sa už vybrali bez Evky, bolo super, zatancovali sme si ako sa patrí. Viedli múdre aj menej múdre rozhovory, stretávali iných lúčiacich sa so slobodou… Skrátka stará dobrá klasika. Som vďačná za tento deň a už sa neviem dočkať na level 2, teda na svadbu! Aj keď ma ešte čaká aj taký malý vysnívaný žúr v Budapešti, oslava narodenín kamarátky a taká mini rozlúčka… týždeň pred svadbou…

Pridaj komentár